Dejepisná exkurzia

      Súčasťou vyučovania sú každoročne aj rôzne exkurzie, vychádzky, výlety. Pre učiteľa to znamená jednak veľkú zodpovednosť za zverených žiakov /nikdy nikto dopredu nevie, čo všeličo sa môže stať a mnohokrát sa už aj všeličo prihodilo/, jednak množstvo povinností navyše – objednať autobus, zajednať   v príslušnej ustanovizni  termín a lektora, vyplniť a vytlačiť každému žiakovi  tlačivo nazvané  Informovaný  súhlas  /pre rodičov/, vypočítať sumu, koľko to bude stáť, vyzbierať peniaze,  pre vedenie školy vypísať ďalšie tlačivá so zoznamom žiakov atď. Ale keďže sa mnohokrát jedná o zaujímavé objekty /aspoň učiteľ si to myslí/, tak my - učitelia sa obetujeme a máme radosť z toho, že decká videli a spoznali niečo, čo im snáď utkvie v pamäti a raz možno na to miesto zoberú aj svoje deti. Pre žiaka je to najmä príležitosť  zase sa raz uliať a oddýchnuť si od každodenného učenia, vyblázniť sa v autobuse, byť na výlete.

     A tak ako každý rok, aj teraz som si zvolila posledný deň pred jesennými prázdninami, keď každý už netrpezlivo čaká na tých pár voľných dní , a vybrali sme sa s deviatakmi  na jedno z najkrajších a pritom neveľmi vzdialených historických miest – do Košarísk, kde sa narodil M. R. Štefánik a na Mohylu na Bradle /onedlho sa o ňom budú učiť v dejepise/. A  tak ako každý rok, aj teraz som sa bála najmä toho, že sa nám nevydarí preddušičkové počasie. Ale tam hore nám všetkým ktosi túto jeseň doprial krásne a dlhé babie leto, a tak sme  ráno nastupovali do autobusu v dobrej nálade.

     Cesta na Piešťany ubiehala rýchlo a my – ja a jeden môj  kolega /ten druhý sa tváril, že spí/ sme obdivovali nádheru neskorej farebnej jesene.  Decká si nasadili do uší slúchadlá a bolo im vcelku jedno, kadiaľ ideme a čo je okolo nás. Pokúsila som sa ich upozorniť na krásne farby jesennej prírody, avšak neúspešne. Potom na malebné mestečko Vrbové, ktorého stredom sme prechádzali a odkiaľ pochádza známy slovenský cestovateľ , dobrodruh a kráľ Madagaskaru – Móric Beňovský /mimochodom majú na námestí Dom Mórica Beňovského a  v ňom menšiu, ale peknú expozíciu/. Na hornom konci námestia stojí pri kostole veža, ktorá je očividne naklonená, takže nielen Taliani majú šikmú vežu, aj my na Slovensku máme, len asi málokto o nej vie. Samotné mestečko Vrbové je známe aj zo seriálu o svákovi Raganovi, ktorý sem chodieval na trh.

     Z Vrbového sme sa o chvíľu dostali medzi malebné kopčeky, neklamný to znak približujúcich sa kopaníc myjavského kraja. Z pomerne úzkej dolinky sme vyšli na menšiu náhornú plošinku a už sme boli v Košariskách.  Raňajším slnkom zaliata dedinka /bolo ešte len deväť ráno/ zívala prázdnotou. Jediná osôbka, ktorú sme videli na námestí, bola mladá lektorka, ktorá nám potom robila sprievodkyňu v Štefánikovom dome. Mimochodom, keď toho Štefánika my Slováci tak milujeme a tento rok mal dokonca 130. výročie narodenia, tak by mali byť niekde na ceste poriadne veľké tabule, upozorňujúce na jeho rodný dom. Samozrejme, stojí to peniaze, a na vzdelanie a kultúru ich nemôžeme míňať, z toho nie sú zisky do štátnej kasy. Vytrubovať do sveta  o  vlastenectve je lacnejšie.

     Expozícia bola veľmi pekná, aj lektorka, čo zaujalo najmä chlapcov. Bola však na nich aj veľmi prísna, čo od takej mladej osoby nečakali. Hneď na začiatku ich poriadne schladila a pohrozila im, že ich bude na konci prehliadky skúšať, čím ich takmer šokovala. Jej výklad bol však veľmi zaujímavý, takisto ako vystavené predmety /niet sa čo čudovať, veď aj Štefánikov život bol mimoriadne zaujímavý/. Každého zaujalo niečo iné. Asi najviac upútal bicykel, ďalekohľad, nábytok, lodný kufor, zástava pre budúci štát Čechov a Slovákov, bomby z 1. svetovej vojny, uniformy – súdiac podľa nich bol Štefánik útlej a nízkej postavy /žeby človeka nerobila veľkým jeho postava?/, ale aj model lietadla, na ktorom havaroval  a množstvo vecí z jeho osobnej pozostalosti.  Celý dom dýchal starými časmi, drevom, minulosťou. Drevené dlážky a stropy boli ošetrené, nábytok naleštený, malé okienka natreté. Akurát osvetlenie bolo moderné, veď v miestnostiach by bez neho bola tma. Na konci expozície nás čakal televízor s prezentáciou expozície a nasledovalo naozaj skúšanie toho, čo si žiaci zapamätali. Našťastie sa neznámkovalo  a tak sa všetci uvoľnili a navzájom si rozprávali dojmy z prehliadky. Keby tam nebolo tak chladno a keby sa to mohlo, mnohí by sa radi ešte vrátili a poriadne si pozreli niektoré zaujímavosti. Tak sme sa potešili aspoň tomu, že sme mohli za mierny poplatok 1 euro fotiť. Fotili sme sa aj na dvore, veľmi útulnom a pritom dosť rozľahlom,  s typickým starosvetským „gánkom“, pod prísnym dohľadom vysokej veže vedľa stojaceho evanjelického

-  2 -

kostola, kde bol kedysi kňazom práve Štefánikov otec. Dozvedeli sme sa, že v obci katolícky kostol ani nie je, len tento evanjelický. Nasledovalo ďalšie foto pred domom , trošku sme sa ohriali na slniečku,  v autobuse sme sa všetci posilnili desiatou a ideme na Bradlo!

     Mestečko Brezová nás tiež privítalo relatívne malým počtom ľudí v uliciach, akoby sa ešte len zobúdzali tí, čo nešli ráno do práce a do školy. Úzka,  kľukatá cestička hore na Bradlo bola celkom ľudoprázdna, stretli sme asi len jedno auto. To bolo šťastie, lebo inak by sme možno  nevideli  srnky, ktoré prešli cez cestu a unikali pomedzi farebné stromy. Príroda bola naozaj nádherná, a môj sused – prírodopisár ma oboznamoval s tým, ktoré stromy sú akej farby. Tak som sa dozvedela napríklad to, že tie červené sú duby  ...  alebo buky? A tie žlté sú ..... , tie ešte zelené  sú  ..... Tá pamäť!

     Autobus zaparkoval  tesne pod Bradlom a kúsok sme vyšli pešo. Ešte šťastie, že parkovisko neurobili tesne pri pamätníku, tak sme sa aspoň pekne prešli. Na schodisku nasledoval môj krátky výklad z histórie tohto monumentu a potom sme symbolicky zažali zopár kahancov pri vencoch. Potom sme sa už rozliezli, každý kam a kadiaľ chcel, pričom my – dozorcovia sme neustále jedným okom sledovali, či sa nám niekto nechce „stratiť“. Tušili sme, že „starí fajčiari“ si budú chcieť na tomto príliš čerstvom vzduchu začmudiť pľúca, keď už pre nič iné, tak pre to, aby bolo aspoň nejaké maličké dobrodružstvo /vzrúšo/na tejto, na ich vkus priveľmi normálnej akcii. Keby sa však boli poriadne poobzerali okolo seba, tak by možno prišli na to, že toto miesto nádherných a ďalekých výhľadov do okolitej zvlnenej krajinky dýcha krásou a zvláštnou harmóniou. Je v ňom niečo magické a čarovné, podobne ako na Devíne, akoby dávalo človeku tajomnú energiu a vkladalo doňho pokoj a tiché šťastie. Ale tieto deti to ešte nedokážu ani si uvedomiť, ani to precítiť. Nevadí, možno raz, keď sami budú dospelí, .... dúfajme, že si spomenú, že kedysi ako žiaci boli na tomto mieste.

     Keď nás čerstvý vetrík už dosť prefúkal a nabažili sme sa pohľadov, decká sa nasýtili behania a fotenia, vrátili sme sa do autobusu a nabrali smer naspäť domov  – cez Piešťany. Naivne som si myslela, že sa nám v meste podarí zaparkovať a pôjdeme sa trošku poprechádzať na pešiu zónu a do kúpeľného parku, avšak opak bol pravdou. Na parkovisku autobusy nemohli stáť, museli by sme sa vrátiť až ku Tescu, ale načo? Tesco máme aj doma, a tak sme sa rozhodli ísť priamou cestou domov. Škoda. Ale všetko zlé je na niečo dobré. Boli sme doma celkom včas, práve vtedy, keď sa končilo vyučovanie a tak sa všetci veľmi rýchlo rozpŕchli na prázdniny.  Z exkurzie nám zostali fotky a dúfam, že aj vcelku pekné spomienky.

                                                                                                                       Zapísala Marta Podmanická.