Od našej poslednej túlačky ubehlo už dosť veľa času, a tak sme boli všetci radi, že sa zase môžeme vybrať cestou – necestou do prírody . Túto sobotu sa k nám pridal aj krúžok anglického jazyka, čo sme len privítali. P. uč. Benešová je rodená „Žochárka“, a tak máme istotu, že s ňou nepoblúdime. Vybrali sme si Topoľčiansky hrad a blízke, kedysi veľmi populárne rekreačné stredisko – Duchonku. Aj počasie malo byť bez dažďa, dokonca nemalo byť ani horúco, čo je pre turistov len vyhovujúce.

     Ráno vlakom do Topoľčian a odtiaľ autobusom do Podhradia. Po ceste nám p. uč. Benešová ukázala, kde s manželom stavajú svoj budúci domov. Autobus nás zaviezol tesne pod hrad. Malebná dedinka vyzerala, akoby ešte spala, nebolo počuť žiadne hučanie kosačiek, pílenie dreva či hučanie motorov. Ticho a pokoj. Viaceré pôvodné domčeky boli pekne opravené a pridávali obci na pôvabe. Na hrade sme boli o chvíľku a boli sme tam jediní návštevníci. Stručne sme si povedali o histórii hradu. Zrekonštruované priestranné nádvorie nás trochu ohúrilo – vidieť, že je tu urobený kus ťažkej poctivej práce. Kamenný amfiteáter s drevenými lavičkami, drevený mostík a schody, zakonzervované okraje kamenných múrov. Chlapci sa hneď rozbehli ako kŕdeľ kureniec, aby vyskúšali a zistili, čo kde je a ako sa tam dá dostať. Dievčatá si posadali na lavičky a desiatovali. Prehliadka nasledovala až potom. Vchod do veže bol zamknutý, asi tam nie je bezpečne. Konštatovali sme, že o hrad sa niekto príkladne stará a je tu pekne.

Po hodnej chvíli sme sa vybrali smerom na Duchonku. Pre občasných návštevníkov nie je celkom jednoznačné, kadiaľ. Ale domorodec s kosou (tu sa kosí ešte s obyčajnou kosou? aspoň to tak nehučí ako kosačka ...) nám ochotne ukázal cestu cez veľkú zelenú lúku k lesu. Začalo svietiť slniečko a my sme kráčali krásnou rozľahlou lúkou s vysokou trávou a rozkvitnutými divo rastúcimi kvietkami (vedieť tak, ako sa ktorá volá...). Po lúke nasledoval les, kde sme stretli skupinu unavene vyzerajúcich tínedžerov na čele s učiteľom. Boli z Trnavy, na Duchonke sú na výlete a nevysoký kopec týchto Dolniakov celkom zmohol. Nás však nie, naše deti boli svieže ako rybičky. Len čo sme prišli k vode a hojdačkám, už sa aj hojdali. Naším cieľom však bolo nájsť miesto na opekanie. Takže dolu z hojdačiek, malé detičky a ide sa ďalej popri brehu. Rybári tu mali už nahodené udice, oddychovali a užívali si ticho a zeleň. Niekde boli aj celé rodiny, ryby už mali zjedené a relaxovali. Chaty však boli zväčša vyľudnené, tráva nepokosená, všade neporiadok. Vidieť, že Duchonka už nie je takou obľúbenou a udržiavanou destináciou ako kedysi.

Podarilo sa nám nájsť celkom peknú čistinku pri vode medzi stromami neďaleko hrádze a tu sme si urobili ohnisko. Chlapci pod vedením p. uč. Gašparíka pohľadali kamene, drevo a založili oheň. Pán učiteľ im ukázal, z čoho a ako sa robí palica na opekanie. Všetci vybalili svoje špekáčky a slaninku a začalo sa opekať. Pojedli sme všetko mäso, dokonca sme opekali aj samotný chlieb. Nezostalo nám nič iné, iba sa vybrať pomaly na zastávku autobusu, ktorý nás opäť zaviezol do Topoľčian. Tam sme nastúpili na vlak a nás doviezol domov. 

     Pekná sobota sa ešte neskončila, nebolo ešte tak veľa hodín, takže každý mohol sobotný deň ukončiť aj svojím vlastným programom. Už sa tešíme na budúce túlanie!  

                M. Podmanická