Aj v tomto školskom roku pokračuje činnosť krúžku Potulky za históriou. Pretože záujemcov o turistiku za historicky zaujímavými miestami pribudlo, vznikol aj druhý krúžok s podobný názvom a tým istým obsahom, pod vedením p. uč. Gašparíka. Urobili sme tak preto, aby sme uspokojili chvályhodnú túžbu detí po poznávaní – či prírody alebo pamätihodností v našom regióne. Nevylučujeme ani potulky v iných regiónoch Slovenska, hlavne tých susediacich s naším.

     Tohtoročný september je nevídane teplý a slnečný, a tak sme s p. uč. Gašparíkom usúdili, že na začiatok roka sa vyberieme na neďaleký Inovec, príp. aspoň Chatu pod Inovcom. Veľkou výhodou je priamy spoj do východiska túry – Mníchovej Lehoty. A tak 24. septembra ráno sa vláčik smerom na Trenčín naplnil džavotajúcimi deťmi. Na Inovec sme si vybrali z dvoch trás – červenej a zelenej – tú červenú. Síce dlhšiu, ale ako sa ukázalo, nenáročnejšiu. Stúpanie bolo pozvoľné, les striedali lúky a postupne sa nám otvárali výhľady na trenčiansku kotlinu. Zarána bola zahalená ako mlieko bielym a hustým oparom, ale neskôr sa v ňom objavilo mesto i priľahlé dedinky.

     Obdivovali sme krásu vysokých štíhlych bukov i rozložitých statných dubov, deti zbierali šišky, bukvice i žalude.

Pán učiteľ im veľa vecí vysvetlil a porozprával, pretože o prírode má bohaté poznatky a z oblasti turistiky nemalé skúsenosti. Deti sa tešili najmä na chatu a po hodine chôdze sa začali netrpezlivo vypytovať, kedy tam už budeme.  Chata nás privítala nezvyčajným ruchom s pomerne veľkým počtom štíhlych, športovo oblečených ľudí. Ako sme sa dozvedeli, konali sa tu preteky v behu na vrchol Považského Inovca. Tak sme sa rozhodli, že v záujme bezpečnosti detí a aby sme neprekážali bežcom, na najvyšší kopec – Inovec nepôjdeme. Aspoň sa sem v budúcnosti vrátime. Zostali sme na chate, deti si objednali chutné jedlá, nápoje, pokúpili si malé suveníry i sladkosti a pobehali si okolo chaty, kde sa nachádzali hojdačky, preliezky, lavičky. Prostredie chaty je veľmi pekné, rázovité. Útulné priestory vnútri, pod prístreškom i vonku boli ako stvorené na príjemné posedenie. Všimli sme si, že ľudia sa sem väčšinou dostali po asfaltke autami. Oplatilo by sa sem prísť aj cez víkend s rodičmi a celou rodinou. My ako starší ľudia sme ocenili nezvyklé podložky na drevených laviciach z nám neznámeho materiálu, ktoré doslova hriali. Čas pokročil, aj preteky sa skončili, hostí v chate pribudlo a tak sme sa pobrali naspäť. Tentoraz po zelenej. Najprv pohodlná asfaltová cesta, no potom sa skrútla do lesa a prekvapilo nás strmé klesanie nadol, do údolia potoka. Po ceste sme natrafili aj na kúsok histórie – miesto, kde sa nachádzala kedysi jaskyňa a v nej žil pustovník. Jedno malé foto a poďme rýchlo ďalej! Na stanici v Mníchovej Lehote sme si chvíľku počkali na vláčik a spokojní sme nastúpili na cestu domov.

     Už po ceste domov sa deti pýtali, kam a kedy pôjdeme nabudúce. Ale to sa dozvedia v pravý čas.